Pršalo. Lialo ako z krhly.

Stál pred ošarpanou budovou a vedel, čo bude nasledovať.

Kabát mal celý premočený. Nevadí. V tomto meste prežil celý svoj život. Vždy tu bolo podobné počasie.  Pomalými krokmi sa pohol k dverám. Muselo to byť tu. Všetky stopy a indície viedli do tohto zapadákova.

Vo vstupnej hale bolo prázdno a osvetlenie stálo za hovno. Jedna neónka blikala a nevedela sa rozhodnúť či svietiť, alebo nesvietiť. Spoza opaska vytiahol revolver a namieril na ňu. S radosťou ju opraví rozstrieľaním na drobno. Nie, takto to nepôjde, iba by na seba predčasne upozornil. Sklopil zbraň.

V rohu pri prasknutej stene stál automat na sladké nápoje, coca colu, alebo podobný humus. Bol taký rozrušený, že si ani neuvedomil, ako do toho stroja hodil mincu. Vnútri to zahrkalo a plechovka vypadla na zem. Čo sa to so mnou deje?

Rýchlo si utriedil myšlienky a sústredil sa na svoju úlohu. Pomstu. Zavraždili mu rodinu a banda, čo je za to zodpovedná, musí byť v tomto dome. Pozabíja ich všetkých, a ak sa mu do cesty postaví obyvateľ vedľajšieho bytu, alebo nebodaj stará upratovačka, zabije aj ich. Nemôže riskovať. Ide tu o veľa.

„Ja sa vrátim,“ zavrčal na neónku a vybral sa k výťahu, ktorý sa nečakane pohol. Ide sem dole, pomyslel si.  Skryl sa za najbližší roh a čakal. Dvere sa s jemným cinknutím otvorili. Vystúpili dve postavy. Sú to oni, patria k nim. Síce ich nepoznal a nikdy predtým ich nevidel, ale vedel to. Plus mu to napovedala pištoľ a brokovnica, ktorú mali so sebou. Zastali uprostred chodby. Rozprávali sa o samých sprostostiach. Nemá zmysel čakať. Poďme na to.

Prvá guľa zasiahla hlavu chlapa, čo držal brokovnicu. Ani nevedel, ako zomrel, a aj keby vedel, tak čo. Krv sa rozprskla na stene. Druhý chlapík vypleštil oči a stihol povedať: „Čo do pr...“. Jeho krv sa v okamžiku pridala ku parťákovej,  a nedokončené „...dele“ ostalo visieť vo vzduchu a bude tam čakať, ako zakliata princezná, až kým ho niekto nevysloví.

Nastúpil do výťahu. Stlačil tlačidlo. Čakal. Výstrely isto počul celý dom. Prebil svoj revolver (vždy to robil, bolo jedno koľko nábojov minul) a v duchu si vlepil obrovskú facku. Tá brokovnica by sa mu zišla. Nuž čo. Vracať sa po ňu nebude. Zvládne to.

Dvere sa otvorili. Aj to cinklo. Vybehol na chodbu. Pozrel v pravo. Nič. Pozrel v ľavo. Dvaja chlapíci. Ich zmetený pohľad prezradil, že predchádzajúce výstrely zdola nebolo počuť. Je to zaujímavé, ale je to tak. Kým sa spamätali, prvý už mal v sebe zo päť dier. Ledabolo rozhodil rukami a padol na zem. Kým stihol namieriť na jeho kamaráta, vybehol niekto aj z dverí za ním. Bol obkľúčený.

Stalo sa to rýchlo. V tom momente sa nevedel rozhodnúť, koho zabiť skôr, a to sa mu zrejme stalo osudným. Ten zozadu ho trafil. Dokonca aj ten spredu. Takto hrozne ranený uskočil stranou za roh. Dva krát sa nadýchol a chystal sa spraviť niečo veľmi efektné. Už to videl robiť iných, teraz je čas na ňom.

Vyskočil spoza rohu, čas akoby sa spomalil. Guľky lietali krížom krážom. V takej chvíli neviete či sa vám podarí prežiť.  V letku ho zasiahla ďalšia strela. Jeho nepriatelia však aj napriek tomu podľahli.

Pozviechal sa a poobzeral. Celá chodba bola novo vymaľovaná na červeno. Mal z toho takú radosť, že na chvíľu zabudol aj na svoje zranenia. No fakt iba na chvíľu. Potreboval sa urýchlene ošetriť. Niekde tu predsa musí byť lekárnička. Vbehol do izby čo bola najbližšie. Prehľadal všetky skrine a poličky. Nič.

Z otvoreného okna začul brzdiť dodávku. Vyskákali z nej asi desiati chlapíci so samopalmi a vbehli do domu. Myšlienky na to, že v najbližších minútach bude mŕtvy, mu sily nedodávali. Zmieril sa s tým.

V kúpeľni otočil kohútikom na umývadle a potom aj na sprche. Zaškeril sa do zrkadla a povedal: „Dúfam, že vás vytopí!“

O pár sekúnd už Max ležal vo svojej vlastnej mláčke a okolo neho stálo asi desať chlapíkov. Čas sa spomaľoval, až zastal. Na obrazovke sa objavili písmená: Si mŕtvy.

„Vravel som ti, že na ťažšej obtiažnosti to neprejdeš na prvý krát. Naval dve éčka!“

„Tu máš, ale daj mi šancu získať ich späť.“

„Fajn, aj tak to nevieš hrať. Priprav si prachy“

Loading...